Keď som sa jeden decembrový večer zamyslela nad ľuďmi a vyhľadala slovo “introvert” v internetovom slovníku, dostala som veľmi vágnu definíciu. Vraj “človek uzatvárajúci sa do seba, opak extroverta”. Extrovert je zas definovaný ako “človek prístupný vonkajším podnetom, jeho myšlienky a jednanie smerujú mimo jeho osobu, navonok” .

V skratke, slovník hovorí, že extrovert je od introverta odlišný najmä tým, že sa viac otvára okoliu a neuzatvára sa do seba. Na základe tejto definície sa niekomu môže zdať, že introvert je niekto, kto má depresie a stále sa cíti osamelý. Ako niekto, kto si hovorí introvert, nesúhlasím.

Byť introvertom neznamená, že nemám žiadne kontakty alebo že sa nestretávam s kamarátmi mimo školy. To, že som introvertom, znamená skôr to, že mi trvá dlhšie, kým niekomu začnem úplne dôverovať, ale potom s tým človekom udržujem pevný vzťah. Neznamená to, že sa skrývam pred ľuďmi, len ma unavuje a znervózňuje, keď som v okolí neznámych. Rada chodím po starých dobrých cestách, nemám v láske zmeny. Piatok radšej trávim čítaním knihy, nie na párty. Necítim sa dobre na verejnosti, preto vždy zamierim domov so slúchadlami v ušiach a s nikým nekomunikujem.

Introverti nie sú divní. Nie sú to tichí, osamelí ľudia, s ktorými je nuda. Vedia ako rozosmiať iných, len im treba dať čas. Majú vytvorený vlastný vnútorný svet, aký existuje len v rozprávkach. Je to miesto, ktoré prežíva v každom introvertovi. Je to ich vlastný, perfektný svet bez ľudí, pýtajúcich sa zbytočné otázky, bez bolesti, bez hluku a stresu z verejnosti. Ak sa teda cítite podobne ako ja, nehanbite sa nazývať sa introvertom. Nie je to urážka, ale pocta. Pretože narozdiel od extrovertov, svetu nevládneme, ale vytvárame vlastný.

 

Posted by Magdaléna Tanzerová