img_0991
Pri slove Irak si predstavíme všeličo, ale ako to tam naozaj vyzerá a čo sa tam deje – to vie málo z nás.

“To otvorenie očí, že toto všetko som si predstavovala zle, bolo asi najlepším zážitkom z celého pobytu.”
Nikola Gajdošová (19) naštívila túto celkom netradičnú destináciu. Prečo tam bola a čo tam vlastne robila sa rozhodla objasniť na svojom mini evente, ktorý nazvala: “Môj cestovateľský denník: Irak”. Na tomto podujatí sa so svojimi priateľmi a známymi podelila o svoje zážitky, a celé jej rozprávanie bolo spravádzané prezentáciou fotiek. Nás z Pre Stredoškolákov to zaujalo, a tak sme sa prišli pozrieť aj za teba. Aby ti nič neušlo, spravili sme s Nikou rozhovor.
1. Prečo vznikol tento event? Bola to naozaj iba lenivosť, ako si uviedla v popise podujatia?
Z veľkej časti aj áno. Popravde, vôbec som sa netešila tomu, ako by sa ma každý pýtal tú istú otázku „ako bolo?“ a ja som na ňu musela niekoľkokrát odpovedať. Je jasné, že ľudí neuspokojí odpoveď „bombovo“, preto som si povedala, že mini event pre kamarátov a blízkych bude fajn. No a samozrejme, kto by nechcel mať svoju vlastnú verziu cestovateľského kina?! (smiech)
2. Irak je dosť netradičná destinácia, prečo si sa tam vlastne rozhodla ísť? Šla si sama?
Neviem ani prečo, ale vždy ma ťahala destinácia blízkeho východu alebo podobne netradičného miesta. Keď sa ma ľudia pýtali či sa nebojím, vedela som, že strach budem zažívať akurát tak na mieste, no určite nie predtým. Navyše som tam šla s mojím mentorom a dobrým priateľom Palom, ktorý svoje cesty po blízkom východe vždy veľmi fascinujúco opisoval. Takže ten pocit, že chcem ísť do Iraku sa ešte viac umocnil.
3. Čo konkrétne si robila v Iraku a čo bolo cieľom tejto cesty?
V škole som sa tvárila, že idem na humanitárnu cestu a pred všetkými som to tajila. Tvárila som sa, že presný účel cesty nemôžem povedať a pri týchto slovách všetci len ticho prikývli. Čo bolo samozrejme pre mňa super smiešne, hlavne potom, keď sa z toho vykľula celkom príjemná dovolenka od mojich povinností. Ale presným cieľom mojej cesty bola foto- a videodokumentácia projektov, ktoré v Iraku (presnejšie v Kurdistane) podporila slovenská charita. A popritom som sa snažila spríjemňovať náš pobyt mojim dvom „spolucestujúcim“.
4. Mohla by sa tvoja cesta do Iraku považovať za nebezpečnú?
Moja cesta tam bola tureckými aerolinkami, ktoré sa podobali na autobus len s krídlami, takže, podľa môjho názoru, to bezpečné bolo. Ale v Iraku sme sa samozrejme pohybovali hlavne v zelenej zóne, ktorá je najbezpečnejšia. Len na pár dní sme zavítali do Kirkuku, ktorý bol sám o sebe trochu nebezpečnejší. Inak sa to podľa môjho názoru nijak nelíšilo od nejakého výletu niekam do exotiky.
5. Odporučila by si podniknúť takúto cestu aj ostatným? Ak áno, ako sa človek vlastne môže dostať k takémuto dobrodružstvu?
Pravdepodobne áno, no samozrejme treba si to poriadne zvážiť. Do Kurdistanu sa dá ísť bez víz na 30 dní, čo nie je až tak komplikované, ale je dobré poznať tam nejakých domácich alebo kohokoľvek. Dôležité totiž je vedieť s kým idem, kam a hlavne kto ma bude čakať. Samozrejme, vždy vás musí niekto čakať. Len tak na vlastnú päsť to nemusí byť také fajn.
6. Prevláda v Iraku islam, máš osobné skúsenosti s týmto náboženstvom? Treba sa ho naozaj báť ako tvrdia médiá?
V časti kde sme pohybovali, čo bol Kurdistan, prevládali hlavne kurdi. No samozrejme stretla som sa aj s moslimami a nemala som s nimi žiadnu nepríjemnú skúsenosť. Naopak, všetci boli veľmi milí a úslužní. Médiá nám ukazujú častokrát tú stránku, ktorá predstavuje moslim = terorista, lenže tak to samozrejme nie je. Ja osobne mám niekoľko moslimských kamarátov, ktorí sú ako každý normálny človek. A tak to je, pokiaľ nie si povysávaný. (smiech)
7. Na tomto podujatí sa ako občerstvenie podávala „manna“. Čo ťa viedlo k zvoleniu tohto pokrmu?
Pre mňa osobne, keď som mannu skúsila po prvý krát, to bolo ohromné wau! Veď predsa to jedli izraelci na púšti pred viac ako 2000 rokmi po dobu 40 rokov. Tak sa to píše v Biblii, koho by kedy napadlo, že presne to isté môžete jesť aj teraz? Manna bola totiž zázrak, dar od Boha. Preto moja reakcia na to bola, akoby som zažila zázrak na vlastnej koži. Bolo to pre mňa niečo výnimočné, preto som sa o to chcela podeliť aj s ostatnými.
8. Ako na teba reagovali miestni?
Pre mňa veľmi zábavne. Každý ma okukoval, všetci sa obzerali. A to nie len muži, ale vyslovene všetci. Niekedy som sa až zabávala na tých uprených pohľadoch mužov, ktorí sedeli pri kraji cesty a pili čaj. Ale tí, s ktorými som trávila o niečo viac času, sa na mňa vždy veľmi milo usmievali a správali sa veľmi úctivo.
9. Považovala by si túto cestu za „life lesson“?
Rozhodne áno. Aj keď som tam nešla s nejakými predsudkami typu „všetci nás chcú zabiť“, stále som si niesla nejaké predstavy a domnienky. Na moje prekvapenie, to otvorenie očí, že toto všetko som si predstavovala zle, bolo asi najlepším zážitkom z celého pobytu.
10. Podnikla by si tento výlet ešte raz? Alebo chcela by si aspoň ísť do podobných krajín?
Rozhodne áno a áno. Ja totižto potajme plánujem to, ako si tam o pár rokov kúpim nejaký letný dom a budem tam chodiť na prázdniny vypnúť od tohto uponáhľaného západného života. Krajina je to veľmi krásna a prirástla mi k srdcu. A do podobných krajín by som určite šla len pre ten zážitok.

Posted by Jasna Cifrová