„Väčšinou to voláme „life-changing experience“ a naozaj  vždy to život zmení.“

Chcela som študovať v zahraničí, skúsenosť, ktorá mi zmenila život bola teda pokusom o útek. Moja motivácia bola silná, žiť v lepšej krajine, aj keď pred rokom som ešte nevedela kde skončím a naučiť sa anglicky, aj keď pred rokom som ešte nevedela, že začnem so španielčinou. Prihlásila som sa na štipendium UWC. Napísala som zopár esejí, odovzdala moje perspektívy a názory a čakala. Až pokiaľ som nedostala pozvánku na pohovor. Ten bol trochu strašidelný, nemyslím ani tak porotu, ktorá hodnotila každé slovo, ktoré nám vyšlo z úst ale najmä „konkurenciu“, ktorej som sa musela postaviť tvárou v tvár. Boli to ľudia, ktorí vedeli čo od života chcú a najmä ako to dostanú, bola to špička nielen v tom akademickom, ale aj športovom, mimoškolskom či dobrovoľníckom. Tie dva dni si pamätám minútu po minúte, no to čo je podstatné pre teba, ktorý to čítaš je len to, že už aj ten pohovor otvára oči a mení pohľady.

Po rozhodnutí o prijatí a telefonáte o tom, že mi bola pridelená Kostarika som otvorila atlas a hľadala, prstom odhadovala leteckú vzdialenosť a mentálne sa pripravovala na cestu. Na oficiálnych stránkach hnutia UWC som sa dočítala o ich misiách a cieľoch a to na mňa spravilo dojem.  Zrazu som bola súčasťou skupiny, ktorá chce dosiahnuť mier, lepší svet pre budúce generácie a rešpekt medzi najrôznejšími typmi ľudí. Keďže pochádzame z krajiny kde sa o takéto veci už dlho nikto nepokúsil v takom veľkom meradle, moje očakávania neboli príliš vysoké, očakávala som niečo ako dlhý letný tábor.

Prechod medzi Gymnáziom v Partizánskom, na ktorom som absolvovala svoje prvé dva roky strednej školy a súkromnou školou, ktorá sa rozhodla robiť veci úplne inak nebol až taký nebadateľný. Nebola som zvyknutá, že môj učiteľ angličtiny sa môže nechať nahovoriť na stvárnenie masového vraha v celovečernom filme. Nenapadlo mi, že zemepis sa môžem naučiť bez mapy zavesenej na tabuli a nudného učiteľa pred ňou, a že po roku budem ovládať väčšinu svetových vlajok. To všetko je UWC. Iný prístup k vzdelávaniu a teda iný prístup k životu. Ľudia, ktorí zdieľajú  nielen ušľachtilé hodnoty, ale aj nápady na zmenu a vôľu ju uskutočniť.

Škola

UWC mi poskytla možnosť študovať v svetovo uznávanom systéme IB Diploma, ktorý v sebe spája silný dôraz pre akademické ako aj morálne hodnoty. To v praxi znamená šesť predmetov rôzneho zamerania vyučovaných nekonvenčnými metódami ako chytanie motýľov na predmete environmentálne systémy a spoločnosť či skladanie pionierskeho sľubu s dánskym učiteľom na hodine dejepisu. Okrem tejto bežnej školskej a formálnej výchovy je súčasťou nášho každodenného života aj trošku kreativity, akcie a služby spoločnosti. Naučila som sa čínskemu umeniu tai-ji, aspoň sa pokúsila o nový šport slackline a pomáhala pri protidrogovej kampani v stredoamerickom slume. Celý vzdelávací systém bol veľkou výzvou, ktorá opäť začína o tento rok kedy sa opäť vraciam na Kostariku. Dala mi však schopnosť kriticky myslieť nielen nad akademickými materiálmi ale aj nad novinovými článkami, naučila som sa akceptovať školu ako zdroj schopností a nie vedomostí. A to mi prináša chuť študovať ďalej.

Život na UWC

Moje osobné „prežívanie“ na UWC bolo…povedzme okorenené veľkou dávkou chili, hlasnými výkrikmi latinskoamerických fráz s melódiou salsy v pozadí. Škola na Kostarike je iná ako ostatné, 40% z celej študentskej populácie tvoria Latinský Američania čo sa silne podpísalo na jej charaktere. Ak by som mala povedať pravdu, kultúrne zaradenie pre mňa nebolo zo začiatku až také ľahké. Nevedela som dostatočne pohybovať bokmi, prekrikovať silné povahy dokonca ani hovoriť po španielsky.UWC Costa Rica

UWC je avšak o prekonávaní prekážok a hľadaní ciest. Len tu sa mi mohlo stať, že jedna spolubývajúca bola z Barbadosu a druhá z Číny. Bežný deň pozostával z rôznych aktivít, ktoré rozvíjali naše pochopenie ostatných kultúr, viedli nás k udržateľnosti životného prostredia alebo líderstvu. Počas dvoch rokov je pripravených zopár tematických týždňov ako napríklad kultúrne týždne rôznych kontinentov alebo „Týždeň uznania žien“ alebo LGBT týždeň. Už nikdy nevyhodím neumytú plastovú fľašu do bežného kontajnera a už nikdy neprejdem okolo človeka, ktorý stratil domov bez toho aby som ho nepozdravila. A čo viac, táto skúsenosť ma naučila byť samostatnou, rozhodovať sa o tom kedy sa večer vrátim na internát alebo či sa zobudím dosť skoro na to aby som stihla raňajky. A táto na prvý pohľad opustenosť mi priniesla slobodu v myslení za seba, za svoju budúcnosť.

UWC chce trocha odvahy, ale aj priznanie faktu, že odvaha mi niekedy chýbala. Ešte zo mňa nie je líder pre mier ani záchrankyňa budúcnosti planéty, no hnutie UWC mi vložilo do hlavy myšlienku, že raz sa ním môžem stať. O chvíľu sa vraciam späť do Strednej Ameriky aby som pokračovala na mojej ceste za mierom, a za nájdením seba.

Veronika Cibulková, UWC Costa Rica

 [fblike style=”standard” showfaces=”false” width=”450″ verb=”like” font=”arial” locale=”sk_SK”]

Posted by admin

Leave a reply