Dva roky dozadu som strávila 10 mesiacov v Utahu. Dostala som štipendium od americkej neziskovej organizácie ASSIST, ktorá ponúka štipendiá na prestížnych amerických súkromných stredných školách pre dobrých študentov z celého sveta. Pre Slovákov toto štipendium sprostredkúva Nadácia Otvorenej Spoločnosti, ako aj HMC štipendium do Británie, tiež na 10 mesiacov. Prihlásila som sa len tak, či sa dostanem, najprv som mala v úmysle ísť niekam len na pol roka, 10 mesiacov mi prišlo veľa. No ale niečo takéto sa neodmieta.

Myslím, že každý človek, ktorý chce stráviť študijný pobyt v Amerike, tajne dúfa, že sa dostane buď do Kalifornie, alebo New Yorku. Pravá Amerika však nie je skrytá vo veľkomestách. Naozajstná Amerika znamená bývanie na predmestí, v dome, ktorý sa nápadne podobá na tie okolo, kde je všetko od seba ďaleko, preto sa každý premiestňuje autom, ktoré vlastní naozaj každý vyše 16. Takto nejako to vyzerá aj v Utahu. Každý štát má ale svoje špecifiká. Utah je štát Mormónov, ktorí tvoria 60% obyvateľstva (v niektorých južných častiach aj 90%), a ktorých ľudia z ostatných amerických štátov veľmi nemusia, pretože voči nim existujú rôzne predsudky. Potom je tu ďalšia vec, ktorá je pre Utah taká charakteristická, a to je nádherná príroda. Niekoľko národných parkov, v zime skvelý sneh, v lete úžasná turistika, či horolezectvo.

Leto ubehlo ako nič a zrazu tu bol sedemnásty august. Teda deň môjho odchodu. Odchádzala som tak, že som si ani nestihla uvedomiť, že vlastne na desať mesiacov odchádzam niekam, kde vôbec nikoho nepoznám. Zo Slovenska sme boli štyria. Predtým, než každý štipendista odišiel do „svojho“ štátu, mali sme v Connecticute, malom štáte pri Bostone, päťdňovú orientáciu, kde bolo všetkých, asi 150 študentov, z celého sveta, kde nás na všetko pripravili: od culture shock po to, čo treba robiť, keď nám v hosťovskej rodine náhodou nebude niečo chutiť. Určite to bol jeden z highlightov môjho roka – spoznala som veľa nových ľudí z celého sveta, ktorí boli všetci v rovnakej situácii a s niektorými som sa tak spriatelila, že som s nimi v kontakte doteraz.

No a potom prišiel čas odcestovať do Utahu. Samozrejme som sa trochu bála: čo ak si s tou rodinou nesadnem? Ale rodina bola skvelá, vlastne obidve. Jedna bola grécka, jedna dcéra o pár rokov mladšia, starší rodičia, veľmi starostliví, energická, srdečná grécka komunita. A druhá bola, samozrejme, mormónska – bála som sa toho, ale bola to skvelá skúsenosť. Mormóni sú veľmi rodinne založení, majú vždy veľa detí, čiže som sa v ich dome nikdy nenudila. Myslím, že to, že som bola v dvoch veľmi rôznych rodinách, a to sa týka nielen vierovyznania, ale aj životného štýlu, ma veľmi obohatilo. A myslím, že ma to spravilo tolerantnejšou. A tiež samostatnejšou.

 

Škola:

Keďže v tomto štipendijnom programe ide len o súkromné školy, bola som si kvalitou a úrovňou školy istá už od začiatku. Nečakala som však takú neuveriteľne pestrú ponuku predmetov. Preto som sa rozhodla, že okrem povinných predmetov : matematika, angličtina, história USA, cudzí jazyk (v mojom prípade francúzština) a prírodovedný predmet (biológia), si navolím také, čo sú čo najzaujímavejšie a najnezvyčajnejšie. Celý rok som mala fotografiu, klasickú aj digitálnu, dva trimestre outdoor, čo bolo na jeseň turistika a horolezectvo a v zime lyžovanie/snowboardovanie, keramika, dychový orchester, jóga. No a všetky tieto predmety učili ľudia, ktorí boli nielen vysoko kvalifikovaní, ale aj veľmi zapálení pre svoj odbor, čo tu nie je až také časté, a preto bolo ich učenie o to lepšie a zaujímavejšie. Na našej škole sa nosili uniformy, ako na mnohých amerických súkromných školách, čo bola však celkom výhoda, lebo som nemusela každé ráno rozmýšľať, čo na seba. Čo sa mi ešte na tej škole páčilo, bolo asi to, že tam bol akýsi „school spirit“, teda ľudia tam (viac-menej) chodili radi, boli na svoju školu hrdí. To som teda tu na Slovensku veľmi nezažila. Ľudia sú tam priateľskí, len treba rozlišovať medzi tým, či je človek len priateľský, alebo či sa s tebou naozaj chce spriateliť. Netreba čakať, že sa tam človek spriatelí s polovicou školy. Myslím však, že každý si vždy nájde „svojich“ ľudí a s tými aj zostane v kontakte.

A celkové hodnotenie? Nemenila by som tých 10 mesiacov za nič na svete. Aj keď boli obdobia, kedy som Američanov a ich úsmevov mala dosť a chýbala mi rodina, priatelia a celkovo Slovensko, bola to úžasná skúsenosť. Spoznala som desiatky nových ľudí, nehovoriac o novej kultúre a zvykoch a dve skvelé rodiny. Stala som sa samostatnejšou, tolerantnejšou, nezávislejšou. Jednoducho som rástla ako človek. Vrátila som sa teda domov nielen o pár kíl ťažšia (čomu sa bohužiaľ v Amerike veľmi nedá vyhnúť 😀 ), ale aj bohatšia o kopu nových skúseností. Preto si myslím, že sa oplatí to vyskúšať, či už cez toto štipendium, alebo inak. Možností je veľa, tak prečo jednu z nich nevyužiť!

Vanda Hojnošová, Bilingválne gymnázium C.S.Lewisa

[fblike style=”standard” showfaces=”false” width=”450″ verb=”like” font=”arial” locale=”sk_SK”]

Posted by admin

Leave a reply