Boj po francúzsky

O výhodách štúdia v zahraničí som sa dozvedel v prvom rade už doma od mojich súrodencov, ktorí  sa takej možnosti chopili buď počas strednej, alebo na vysokej. Keď sa aj mne otvorila možnosť ísť na strednú školu za hranice, ani by mi nenapadlo, že na štúdiách v zahraničí budem chcieť ostať. O to menej, že budem teraz študovať na tej istej škole ako Napoleon Bonaparte, Goethe alebo Metternich.

No pekne poporiadku. Na základnej škole som sa učil nemčinu. Učil sa ju každý člen mojej blízkej rodiny a doma som mal teda podporu i pomocnú ruku. Dvaja bratia študovali vo Viedni. Neskôr som sa dostal na osemročné Gymnázium Matky Alexie (ďalej GMA). Na moje nemilé prekvapenie a naproti mojim plánom, zaradený som bol na hodiny francúzštiny, keďže rozdelenie podliehalo testu z anglického jazyka, ktorému som sa nikdy predtým nevenoval. Tu sa začal môj boj s francúzštinou. Ročníkmi som sa pretĺkal s neprívetivými známkami. V skratke, príliš sme si nesadli.

V Sexte prišiel čas, keď som sa podobne ako spolužiaci začal zamýšľať nad štúdiom vonku. Nakoľko som nemal nemčinu, GMA ma nechcelo pustiť do Viedne. Mal som teda možnosť ísť buď do Ameriky, kde mám rodinu, alebo do Francúzka, kde má GMA sesterskú školu. Na 100% som vedel, že odísť chcem. Znie to azda trošku čudne, ale áno, rozhodol som sa pre Francúzsko. Po pravde, nahuckal ma na to môj brat; vraj sa aspoň poriadne naučím čosi jedinečné v mojom okolí a  údajne ma to začne aj baviť. Napriek notorickým poznámkam typu „šak po francúzsky nič nevieš“ alebo  „je to krajina žabožrútov“  som sa nenechal odradiť. V septembri, na začiatku Septimy som sa vybral do Francúzka, mesta menom Épinal.

Bez srandy, keď som prišiel do Épinalu, nevedel som narátať po francúzsky do viac ako osem, poznal som pár farieb a  časovať som vedel trošku v prítomnom čase, aj to len skromné, dve slovesá. Po lopate povedané, nerozumel som nič, povedať som vedel takisto nič a po anglicky sa s miestnymi veľmi nedalo. Veru tak sa začal a pokračoval môj ťažší, no omnoho pestrejší a zaujímavejší boj s francúzštinou. No postupne, ako som si vypisoval všetko, čomu som nerozumel a po večeroch sa učil z malých kartičiek (na jednej strane po francúzsky, na druhej slovensky), študoval gramatiku a celý deň parloval len po francúzsky, som sa začal do toho dostávať.

Škola

Ocitol som na strednej škole, francúzsky lycée, zvanej Notre-Dame Saint Joseph Épinal, v triede Seconde (pred-predmaturitná). Naša škola bola, ako by povedal Rytmus, „vychytená“. Dochádzali do nej deti naozaj z ďaleka, aj za cenu bývania na školskom internáte. Odlišnosť francúzskeho školského systému bolo cítiť najmä v štýle vyučovania. Francúzi si zakladajú na písaní „disseratations“, teda slohov. Využíva sa to, kde sa len dá. Napríklad písomka z dejepisu nevyzerá ako u nás, kde študent zodpovie na viacero otázok vo forme testu, ale zadanie napríklad znie: „Európa a druhá svetová vojna – napíš päť strán“. Podľa môjho názoru je to prospešnejšie pre študenta, pretože je nútený pochopiť a spájať súvislosti, nielen sa bifľiť fakty, ktoré po čase zabudne. Ďalšou zmenou bol pre mňa vzťah učiteľ – žiak. Hoc majú učitelia na škole neporovnateľne väčší rešpekt,  na druhú stranu, k študentom majú veľmi blízko. Fungujú tu napríklad hodiny, na ktorých si robia žiaci úlohy, alebo môžu robiť čo chcú (učiť sa slovíčka z kartičiek) zatiaľ čo v triede sedí učiteľ, ktorý ochotne pomôže. No učiteľ je aj ten kto sa spýta žiaka po hodine ako sa má a či rozumel, poprípade ak vidí, že má niekto problém netlačí na neho zo svojej pozície. Naopak, snaží sa pomôcť, pretože rozumie, že na stredoškolskej úrovni nie je platený len kvôli  učeniu, ale v rovnakej miere aj za svoju výchovnú funkciu. Určite to zažil už každý a aspoň trošku tuší; v takom prostredí sa pracuje a študuje omnoho príjemne a efektívne.

Kraj

Francúzsko je krajinou, kde sa stretávajú ľudia pochádzajúci z celého sveta, ale predovšetkým z arabských či afrických krajín. Zaujímavé bolo vidieť ako sa stret rozličných kultúr premieta i do vzdelania. Napríklad, moje moslimské spolužiačky mali zakázané chodiť zahalené do školy. Podobne netradične, v našej škole prerobili kostol na školskú knižnicu, takže každý piatok na hodine literatúry som pred oltárom nečítal Bibliu ale úryvok z diela od Rousseaua.  Rovnako zaujímavé bolo sledovať ako moslimovia hrávajúci futbal zvládnu skĺbiť šport i pravidlá Islamu. Ani dodržiavanie Ramadánu, čiže zákaz pitia a jedenia do západu slnka počas tréningov  v super horúcom počasí, kedy ostatní pijeme každých desať minút, ani modlenie sa na koberčeku smerom k Mekke cez polčas, keď ostatní pre zmenu dychčíme od únavy, im nerobilo problém.

Mnoho by sa dalo ešte porovnávať, na mnohých stránkach. Na záver však môžem povedať, že môj boj s francúzštinou mi dal veľa. Boj, ktorý som viedol počas strednej pol druha roka a ktorý vediem naďalej na právnej fakulte Roberta Schumana na univerzite v Strasbourgu. Na tamojšie štúdium, v meste krásnom a plnom možností, som sa prihlasoval už s menším váhaním. Hoc bojujem ďalej, môžem vám povedať že francúzština začína prehrávať. Presnejšie, obaja sme viac menej kapitulovali a skamošili sa. Pred tromi rokmi, by mi ani vo sne nenapadlo, že to niekedy napíšem, ale akosi som si ju obľúbil.

PS: Boj s francúzštinou stál za to nielen vďaka tomu, že teraz rozumiem aj francúzskemu raperovi a okrem SME,TIME si môžem prečítať aj LE FIGARO, ale aj vďaka  tomu, že som dobre spoznal mnoho ľudí, vrátane seba  a tak sa stal otvorenejším človekom.

Juraj Šiška, Université de Strasbourg (FR), právo

[fblike style=”standard” showfaces=”false” width=”450″ verb=”like” font=”arial” locale=”sk_SK”]