„Tato, na facebooku mi písal nejaký človek, či nechce tvoja firma sponzorovať nejaký filmový festival.“

„Určite nie. Svoje peniaze dám radšej na chudobné deti.“

Pred niekoľkými týždňami som sa vrátil z tábora. Bol to deväťdňový pobyt pre deti, ktoré z rôznych sociálnych dôvodov nemohli navštíviť iný letný tábor. Pocit, s akým som tábor prežíval, s akým sme sa s deckami lúčili, či aký som mal po návrate domov, je naozaj ťažko opísateľný.

Ja som bol inštruktorom. Prakticky to znamená, že som bol vždy po ruke vedúcim tábora, skupiniek, prípadne som sa zúčastňoval programu. Tím pätnástich ľudí mal týždeň na starosť 84 detí.

V sobotu ráno sa mladí účastníci rozlúčili s rodinami, sociálnymi pracovníkmi, profesionálnymi rodičmi, či starostami ich obcí, aby viacerí po prvýkrát v živote odišli od svojich opatrovníkov. Tábor sa začal. Zaujímavý bol pocit, keď sme mali prvý kontakt s deckami, a to v autobusoch smerujúcich do dejiska tábora. Hrali sme sa hry, pričom na každom bolo cítiť uvoľnenie; decká sa do tábora tešili, čo sme boli nesmierne radi, že sa nám podarilo vytvoriť atmosféru, ktorá stupňovala vzrušenie a potešenie. Samozrejme, deti boli tichšie, introvertnejšie, a hanblivejšie, ale vo vzduchu boli cítiť pozitívne vibrácie. Všetci sme mali nejaké očakávania, a tie moje sa zatiaľ po prvom kontakte naplnili.

 Po úvodnom dni a počiatočnom chaose prišiel deň druhý. A potom tretí, štvrtý, piaty. Veľmi rýchlo to utekalo. To, čo sa nám zdá normálne, ako používanie mobilu, teplá voda, páková batéria, či jedlo 3-krát denne, zažili niektoré deti prvýkrát v živote. Postupne som začal chápať poznámku môjho otca, ktorú som spomenul v úvode článku.

Teší má, že sociálny stav im nezabránil v užívaní si aktivít – a to sme si naozaj užili – motorové člny, rôzne športové hry, kúzelník, prehliadka policajnej či vojenskej práce, kúpanie sa v bazéne.. A to je len zlomkom toho, čo bolo pre decká pripravené. Sledoval som, ako sa postupne prekonávajú bariéry, ktoré mali účastníci na začiatku; už to neboli hanblivé detičky, ale prejavili sa ich dominantnejšie vlastnosti. Poviem vám, že som niekedy mal problém ich udržať ticho na večerných nástupoch. 🙂

foto-133

 

Prišiel predposledný deň tábora – presne týždeň po tom, čo sme začali nástupom do autobusov. Tento deň je pre mňa zapamätateľný z jedného dôvodu. Tie deti, ktoré boli také hanblivé a plné očakávaní, sa možno stali dôvodom, prečo sa tento tábor konal. Sledovali sme, ako postupne „kvitli“, boli plné života, no posledný večer bol pre ne veľmi emocionálne náročný. Nielen preto, že dostali veľa darčekov (a často predmetov nevyhnutných pre každodenný život), ale preto, že… Museli odísť. Dá sa na to pozrieť z dvoch strán – osobne som bol šťastný z toho, že deckám sa tábor páčil a nechceli odísť.

Tou horšou časťou príbehu bolo to, že po vystúpení z autobusov sa znova vrátili do reality, do ktorej sa vrátiť viacerí nechceli. Príbehy, ktoré museli žiť doma, boli často strašné a pre nás nepredstaviteľné.

Pre mňa bol tábor obrovská a cenná skúsenosť. Nielen preto, že som sa veľa naučil o deťoch, organizácii, či ľuďoch všeobecne, ale na vlastnej koži som si zažil vetu, ktorej význam som dovtedy nechápal úplne. Dávať je viac ako brať.

Lukáš Barbuščák, Bilingválne gymnázium C.S.Lewisa

[fblike style=”standard” showfaces=”false” width=”450″ verb=”like” font=”arial” locale=”sk_SK”]

Posted by admin

Leave a reply